Sobota 27.10.2012 - Mňaukáči
Keď som sa „ráno“ zobudila, bolo pol jedenástej. Otočila som sa na druhý bok a zobudilo ma až to, keď niekto zakričal : „ Obedovať!“. Tak som voľky-nevoľky vyliezla z postele.
Vyčerpaná obedovaním som zase vliezla do postele. Po chvíli mi mama prišla povedať aby som sa začala učiť, lebo zajtra sa mi bude chcieť ešte menej. Tak som sa prikryla učebnicou z Dejepisu aby sa nepovedalo.
Pod oknom sa ozvalo zamňaučanie. To boli susedove mačky. Tak som s chladničky ukradla koliesko Pražskej šunky ( susedia ich chovajú dobre, oni sú len vyhútané a mi im sem-tam niečo dáme tak sa naučili chodiť žobrať pod naše okná) a zbehla po schodoch dolu pred bytovku. Tam čakala mačka aj so svojimi dvomi kocúrikmi. Ona aj s jedným sa hneď rozbehla ku mne. Ten tretí je taký nesmelý a veľmi sa k ľuďom nepribližuje. Tak som im tú šunku rozdelila a potom som sa s nimi aj pomaznala. Samozrejme nesmelý kocúrik hneď ako zjedol svoj podiel odišiel ďalej a len tak nás pozoroval.
Napadlo ma odlomiť konárik s kríka a ťahala som ho pred druhým kocúrikom. On sa rád hrá. Naháňal, skákal a ja som halúzku vždy tesne pred tým, než ju chytil, posunula o kúsok ďalej. Moje prekvapenie bolo obrovské, keď sa k nám pridal nesmelý kocúrik. Keď už bola halúzka úplne zodratá začala som ich hladkať. A nesmelý kocúrik neušiel. Spokojne priadol a motal sa okolo mňa spolu so svojím bratom. Ani neviem ako dlho som ich tam hladkala, ale bola som šťastná. Šťastná, že nesmelý kocúrik si vybral práve mňa a mala som tú česť ho pohladkať.